Zrušenie podielového spoluvlastníctva k bytu a zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov

Otázka:

"zrušenie PS vs.zverenie detí do opatery"
Žijem s maloletými deťmi a partnerkou v spoločnom byte a obaja sa o deti (9 a 12r.) aj byt riadne staráme. Máme byt v podiel.spoluvlastníctve. Partnerka ale po nezhodach požiadala súd o zrušenie a vysporiadanie PS a pretože je majoritným vlastníkom, mám minimálnu šancu na zotrvanie s deťmi. Iný byt nemám a súd na 99,9% rozhodne v prospech maj.vlastníka ešte predtým, než padne rozhodnutie o tom, komu budú zverené deti. Rozsudok o výživnom už padol. Prvky osobit.zreteľa na mojej strane sú (malol.deti, neexistencia iného bývania), ale vyzerajú byť príliš slabé. Chcem poprosiť o právny názor, či je právo detí na spolužitie s otcom silnejším argumentom, ako zámer major.vlastníka zrušiť spoluvlastníctvo partnerovi. Poprosil by som upriamiť odpoveď na to, aká je súdna prax, pretože sudca má možností na rozhodnutie viacero. Mám v úmysle podať návrh na súd a požiadať o zverenie detí do mojej starostlivosti. Berú súdy ohľad na toto, resp. nemal by rozsudku o zruš.PS k bytu, predchádzať rozsudok o zverení detí do starostlivosti? Vopred ďakujem

Odpoveď:

Dobrý deň,

na základe Vašej otázky týkajúcej sa zrušenia podielového spoluvlastníctva k bytu a zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov zaujímame nasledujúce stanovisko:

Otázka zrušenia podielového spoluvlastníctva k bytu, ktorý sa nachádza v spoločnom podielovom vlastníctve partnerov a otázka zverenia maloletých detí týchto partnerov do osobnej starostlivosti jedného z nich sú dve samostatné otázky riešené nezávisle od seba v právnom poriadku slovenskej republiky a vzájomne spolu nijako nesúvisia.

Zrušenie podielové spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím upravuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v ustanovení § 142.

Podľa § 142 ods. 1 OZ: „Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.“

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda pokiaľ sa podieloví spoluvlastníci veci nedohodnú na zrušení a následnom vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tejto veci, spoluvlastníctvo zruší a vyporiada na návrh niektorého z nich súd. Táto skutočnosť vychádza zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje.    

 

Pokiaľ nie je možné vec rozdeliť, ako napríklad vo vašom prípade pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva k bytu, súd prikáže vec za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov. Kritériami, na ktoré sa pri tomto rozhodovaní prihliada, sú veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci ale aj prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom.

Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1914/2004 ku kritériám vyporiadania podielového spoluvlastníctva uvádza nasledovné: Při rozhodování o vypořádání podílového spoluvlastnictví je třeba vždy vzít do úvahy hlediska uvedená v § 142 odst. 1 OZ, nejde však o hlediska rozhodující, to, komu bude věc přikázána, záleží vždy na úvaze soudu. Soud se v rozhodnutí o zrušení a vypořádání podílového spoluvlastnictví vždy musí zabývat výší podílů spoluvlastníků a účelným využitým věci, jeho rozhodnutí však může vyjít z jiných skutečností.“          

Podľa citovaného súdneho rozhodnutia teda súd, pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, okrem kritérií výslovne uvedených v zákone, zohľadňuje aj iné hľadiská. Prof. Vojčík za takéto iné kritéria považuje napr. to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval a pod.[1] Ako bude súd pri tomto vyporiadaní postupovať, a aké ďalšie kritéria bude zohľadňovať, záleží vždy na jeho vlastnej úvahe, a na okolnostiach každého jednotlivého prípadu. Preto skutočnosť, že by boli maloleté deti zverené do vašej osobnej starostlivosti, môže byť súdom pri tomto rozhodovaní zohľadňovaná.

Pokiaľ máte záujem o to, aby boli vaše maloleté deti zverené do vašej osobnej starostlivosti, odporúčame podať v tejto veci návrh na súd a v už prebiehajúcom súdnom konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k bytu (keďže uvádzate, že partnerka už podala návrh na toto vyporiadanie) odporúčame navrhnúť konajúcemu súdu prerušenie tohto konania, a to až do doby, kým sa nerozhodne o otázke zverenia detí do osobnej starostlivosti jednému z rodičov.

Ak súd pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva prikáže vec jednému zo spoluvlastníkov, rozhodne zároveň o primeranej náhrade, ktorá patrí druhému spoluvlastníkovi, príp. ďalším spoluvlastníkom. Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 356/2000 k tomu, čo môžeme pod primeranou náhradou rozumieť uvádza: „Přiměřenou náhradu ve smyslu § 142 odst. 1 OZ je nutno chápat jako hodnotový ekvivalent, vyjádřený v penězích, umožňující podle místních podmínek obstarání obdobné věci, jakou představoval podíl spoluvlastníka, přisouzený ostatním spoluvlastníkům. Přiměřená náhrada musí vyjadřovat cenu, závislou nejen na konstrukce a vybavení, ale i na poptávce a nabídce v daném místě a čase. Za takovou nelze považovat náhradu, vycházející jen z ceny zjištěné podle předpisu o oceňování nemovitostí. Právo na bytovou náhradu nelze ze spoluvlastnictví vylučovanému spoluvlastníkovi založit ani za použití ustanovení § 3 odst. 1 OZ, podle kterého výkon práv a povinností vyplývající z občanskoprávních vztahů nesmí být v rozporu s dobrými mravy.“

V súlade s citovaným súdnym rozhodnutí teda primeranú náhradu môžeme chápať, ako určitú peňažnú sumu, ktorá sa rovná výške podielu na veci, ktorý patrí vylučovanému spoluvlastníkovi. Citované rozhodnutie zároveň výslovné uvádza, že pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, nemá vylučovaný spoluvlastník právo na bytovú náhradu. Pokiaľ teda bude na základe súdneho vyporiadania byt prikázaný vašej partnerke, jej povinnosťou bude vyplatiť Vám primeranú náhradu v peniazoch, ktorá sa bude rovnať výške vášho podielu na spoluvlastníctve k tomuto bytu. Uvedené samozrejme platí aj opačne,  v prípade ak by pri vyporiadaní pripadol byt Vám.

V tejto súvislosti by sme Vás chceli ešte upozorniť na tú skutočnosť, že ak súd prikáže byt do výlučného vlastníctva vašej partnerke a ona vám vyplatí súdom stanovenú primeranú náhradu a vy aj naďalej ostanete v byte bývať, je oprávnená podať na súd žalobu na vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko by ste sa v byte už zdržiavali neoprávnene. Ak by jej súd vyhovel a vy by ste napriek tomu dobrovoľne neopustili byt, môže dôjsť k nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, a to  prostredníctvom súdnej exekúcie vyprataním bytu.                                        

Zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu s inou osobou, existuje jedna výnimka, upravená v druhom odseku § 142 OZ, podľa ktorého: „Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.“

Ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, súd nemusí zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo, napriek tomu, že to niektorý zo spoluvlastníkov požaduje. Zákon síce nedefinuje, čo možno rozumieť pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, avšak súdna judikatúra k nim uvádza nasledovné: „Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 OZ, sú okolnosti prevažne subjektívneho charakteru tak na strane žalovaného (najmä jeho zdravotný stav, vek, sociálna situácia, stav odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možností uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť) ako aj na strane žalobcu (najmä ak mu ide len o vyriešenie užívacích vzťahov, pričom otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo vec má v úmysle predať).“  (R 100/1999)

Pokiaľ teda u vás existujú vyššie uvedené dôvody, prípadne aj iné dôvody, ktoré by súd mohol, vzhľadom na osobitosti prípadu, považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa (keďže neexistuje ich presný výpočet), môže nastať aj tá situácia, že súd vaše podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada vôbec.

Právna úprava zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov (ako jedného z rodičovských práv a povinností) je obsiahnutá v § 24 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZR“). 

Podľa § 24 ods. 4 ZR:  Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. 

Súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti prihliada v prvom rade na záujem maloletého dieťaťa a zároveň zisťuje, ktorý z rodičov je vzhľadom na tento jeho záujem väčšmi spôsobilý na výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, resp. zverením komu by boli zabezpečené najpriaznivejšie podmienky na vývoj dieťaťa a u koho by boli lepšie predpoklady na výkon osobnej starostlivosti. Súd pri tomto rozhodovaní berie do úvahy okrem osobnostných predpokladov rodiča na výkon osobnej starostlivosti aj jeho majetkové pomery. Z uvedeného dôvodu preto súd pri rozhodovaní o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa bude skúmať aj otázku zabezpečenia bývania, a teda kde bude maloletého dieťa s rodičom, ktorému bolo zverené do osobnej starostlivosti, bývať.

Okrem uvedeného súd prihliada aj na názor a vôľu samotného maloletého, avšak samozrejme len so zreteľom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Platí teda, že aj názor vekovo staršieho dieťaťa, môže byť pre súd, pri rozhodovaní o zverení tohto dieťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, rozhodujúci.     

S pozdravom

Redakcia ADVOKATnaWEBE.sk



[1] Vojčík P., Občianky zákonník Komentár, IURA EDITION, 2010, str. 359, ISBN: 978–80–8078–368-6

 

29.10.13

Váš názor nás zaujíma

Pomohla Vám táto odpoveď?

0

0

Zaujali sme Vás? Pokračujte výberom Balíka, ktorý Vám vyhovuje